SOM ATEISTA. NAOZAJ?

            Pred časom som napísal o jednej zomrelej herečke a komunistickej funkcionárke, že verím, že teraz je zrejme prekvapená tým, že Boh predsa jestvuje, a že jej úprimne prajem, aby toto prekvapenie bolo radostné, pretože Boh je milosrdenstvo a bezhraničná láska. Následne som dostal záplavu zlých, nenávistných listov, v ktorých stálo: „Ako si vôbec dovoľujete tvrdiť, že existuje Boh?!“ Iní mi v liste neváhali popriať, aby som sa za svoje slová naveky smažil v pekle a iní ďalší ma uistili, že po svojej smrti sa možno ja budem hrozne čudovať, že po tomto živote na zemi už nič neexistuje.
            Myslím si, že keby si boli ateisti svojím ateizmom tak istí, museli by nad mojimi slovami a mojou vierou len mávnuť rukou ako nad naivným blúznením. No miera, v akej ich moje slová rozzúrili, mi prezradila, že neexistenciou Boha nie sú si až tak úplne istí a že sám fakt, že niekto pripúšťa posmrtný Boží súd, ich napĺňa znepokojujúcim strachom.

            „Som ateista“. Za týmto, zdanlivo jednoznačným vyhlásením sa môže ukrývať kadečo. No úplná absencia náboženskosti, úplná istota viery v neexistenciu Boha to býva zriedkakedy. Väčšinou za deklarovaným ateizmom nachádzame zmes agnosticizmu (neverím v Boha, lebo jeho existenciu nie je možné dokázať), apatie (nezáujem o „náboženské záležitosti“, častokrát spojený s alergiou na cirkev, či skôr na vlastnú predstavu o cirkvi a cirkevnej zbožnosti) a tiež kult „vlastného boha“.
            Aj židovský mysliteľ Pinchas Lapide je presvedčený, že skutočných ateistov je omnoho menej, než si ľudia myslia. On pod etiketou ateizmu nachádza predovšetkým nasledujúce tri skupiny ľudí:
            Prvou sú tí, ktorým – ako on hovorí - prekážajú takzvaní správcovia Božích vecí a títo Boha obviňujú zo všetkého, čo na zemi napáchal jeho pozemský „personál“. Druhú skupinu tvoria takí, ktorí sú „nahnevaní na karikatúru Boha, ktorú do nich vtlačilo prostredie, v ktorom vyrastali, ale v skutočnosti majú v sebe túžbu po viere, ktorá ženie ich srdce“. Treťou skupinou sú tí, ktorí sa s Bohom hádajú ako Jób (pretože napríklad nechcú pripustiť zlo vo svete) alebo zápasia s ním ako patriarcha Jakub, ktorý v zápase s Bohom dostal meno Izrael.
            Podľa Lapideho ani jedna z týchto skupín nie sú v skutočnosti ateistami, pretože „ateizmus je postoj, pri ktorom sa Bohu zíva do tváre“. Skutočný ateizmus je podľa neho apatia voči Bohu. Nie nenávisť (ani opakom lásky nie je nenávisť), ale skôr apatia, ľahostajnosť.
            Ateistami nemožno nazvať ani tých, ktorí unikajú pred Bohom z dôvodu strachu pred svetlom, v ktorom by mohli uzrieť nepríjemnú pravdu o sebe. Alebo tých, ktorí unikajú pred Bohom zo strachu pred hlasom, ktorý by prebudil ich svedomie, ktoré sa im podarilo uspať.
            Nie je však možné pre všetkých, ktorí Boha popierajú, hľadať ospravedlňujúce vysvetlenie, že popierajú iba Božiu karikatúru. Sú ľudia, ktorí chodia cestami svojvôle a vedome žijú v životnom klamstve. Ľudia, ktorí chcú veriť v neexistenciu Boha. Ľudia, ktorí si prajú, aby Boh radšej nebol.

            Ani my sami, ak sme pevne presvedčení o Božej existencii – či už sme zdedili náboženské istoty po predkoch a nasávali ich už s materským mliekom alebo k nim dospeli cestou osobnej konverzie, nemôžme povedať, že otázka prijatia či odmietnutia Boha je pre nás navždy vyriešená. Otázka neutíchajúcej túžby po Bohu má mať pre nás stále svoj význam.
            Viera, ktorá sa domnieva, že už sa nepotrebuje vydávať na ďalšiu cestu hľadania a otázok, je viera ochromená. Stráca svoju nezameniteľnú korenistú slanú chuť, k ničomu sa už nehodí, len aby bola vyhodená von a ľudia ju pošliapali. (Mt 5,13) A to oni často a radi (a právom) robia!

                                                           zdroj: Tomáš Halík, Chci, abys byl, str.68 – 114, krátené